Svit, sobota 15:40. Čakám na nekrytej autobusovej stanici. Prší a dáždnik mi prevracia silný vietor. Skryť sa nie je kam - budovy niet a pod malým úzkym prístreškom (cca. 4 m2) sa rozložila skupinka hlučných, popíjajúcich spoluobčanov. Stojím tu už od pol štvrtej, ale po autobuse, ktorý mal ísť podľa teórie cestovného poriadku o 15:37 ani chýru ani slychu. Ďalší má prísť o 16:10, ale to je opäť len teória, ktorou sa netreba nechať oklamať. Aj to som sa naučila počas deviatich rokov, keď som bola nútená slovenskú autobusovú dopravu využívať každý deň (dvakrát), keďže som navštevovala gymnázium v Poprade. Ranný autobus mal vtedy chodiť o ....vlastne ani netuším, kedy mal oficiálne prichádzať, lebo v cestovnom poriadku boli autobusy tri - 6:47, 6:53 a 7:05. Z tých však chodil len ten jeden a síce v rozpätí medzi trištvrte na sedem a štvrť na osem. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, ktorý z troch oficiálnych autobusov to mal byť. Možno ani jeden a to, čo prichádzalo bol skôr nejaký kompromis, ktorý tieto tri autobusy nahradzoval. Alebo to záviselo od interpretácie šoféra - keď sa považoval za autobus 6:47, išiel niekedy okolo trištvrte, keď za ten 7:05, snažil sa dôjsť niekedy do štvrť na osem. Niekedy neprišiel vôbec a na druhý deň šofér s pokojom Angličana oznámil: "Autobus zamrzol." Ako prosím?!!
Noa tak tu čakám znova. Už dva roky študujem v Mníchove, od tohto som si akosi odvykla. Tesne pred štvrtou prichádza autobus. Svrbí ma jazyk, chcela by som sa šoféra opýtať, či to je ten autobus o 15:37 alebo ten, ktorý má prísť až o dvanásť minút, ale zahryznem si do jazyka. Je práve obdobie tesne pred zavedením eura (koniec roku 2008). Platím v slovenských korunách. Lístok stojí 18 Sk, dávam vodičovi mince - päťku, desiatku, dvojku a dva päťdesiathalierniky. Šofér vezme len mince a halierniky mi podáva so slovami: S tým mám čo robiť? To si nechaj!" Odpovedám protiotázkou: "A to nie sú peniaze?"
Noa tak tu čakám znova. Už dva roky študujem v Mníchove, od tohto som si akosi odvykla. Tesne pred štvrtou prichádza autobus. Svrbí ma jazyk, chcela by som sa šoféra opýtať, či to je ten autobus o 15:37 alebo ten, ktorý má prísť až o dvanásť minút, ale zahryznem si do jazyka. Je práve obdobie tesne pred zavedením eura (koniec roku 2008). Platím v slovenských korunách. Lístok stojí 18 Sk, dávam vodičovi mince - päťku, desiatku, dvojku a dva päťdesiathalierniky. Šofér vezme len mince a halierniky mi podáva so slovami: S tým mám čo robiť? To si nechaj!" Odpovedám protiotázkou: "A to nie sú peniaze?"
"Vidíš tu niečo také?" ukazuje mi on svoju pokladňu, kde nie je ani jeden päťdesiathaliernik."
Zaujímalo by ma, kedy som si s týmto arogantným človekom potykala. A ešte čo mu vadí na STÁLE PLATNÝCH minciach. To, že ešte platia, sa mu snažím vysvetliť, ale tento hrubý nevzdelanec to nevie a nechce pochopiť, tak to nechám tak. Už som raz videla, ako na iného vodiča "zaúčinkovalo" slušné vysvetľovanie. Vylepil spolužiakovi zaucho a vyhodil ho z autobusu. Nepáčila sa mu totiž jeho žiacka preukážka, napriek tomu, že bola platná. Keď na to spolužiak poukazoval, dostal. Od nejakého šoféra! Neuveriteľné!
Podobným incidentom sa vždy radšej vyhnem a preto už nič nevysvetľujem, ale tú korunu nezaplatím - cestujem do Popradu za 17 Sk. Lepšie pre mňa, ešte som aj ušetrila.
Napriek tomu mnou lomcuje zlosť a aj by som sa išla sťažovať, ale načo. Počas tých deviatich rokov sa mi nikdy nepodarilo dostať od tejto spoločnosti ani len ospravedlnenku do školy,keď neprišiel alebo meškal autobus. Našťastie to väčšina učiteľov chápala - veď sami dobre vedeli ako to (ne)funguje. A kým má táto spoločnosť monopol na dopravu, tak sa to ani nezmení. Sťažovať sa môžete, ale čo nemôžete, je vyhnúť sa cestovaniu autobusom. Jedine, ak máte auto, vodičský preukaz, chuť stáť v ranných a poobedňajších kolónach a potom zháňať nejaké to voľné parkovacie miesto a samozrejme peniaze na jeho zaplatenie ako aj na benzín.
Z Popradu sa vraciam opäť autobusom. Nepríjemný šofér vrčí takmer na každého cestujúceho: "Neprikladajte tú kartu!" Ľudia si totiž ešte celkom nezvykli na nový systém čipových kariet, ale spomenutý šofér to akosi nevie povedať slušným tónom, a tak sa len mračí a nahnevane hundre. Zavrie dvere a chystá sa odísť. K autobusu dobehne ešte jedna pani s tromi taškami a malým chlapcom, chceli by nastúpiť. Šofér na nich pozrie, dupne na plyn a odchádza - štyri minúty po šiestej a šesť minút pred oficiálnym časom z cestovného (ne)poriadku. Pani môže počkať - veď najbližší autobus ide o hodinu (teda, ak chcela ísť "len" do Svitu a nie do Liptovskej Tepličky, kde tento autobus ide, pretože v druhom prípade si počká do pol jedenástej.
Začiatkom jari prichádzam na Slovensko znova. Do Popradu cestujem niekoľkokrát a pomaly začínam mať pocit, že sa niečo zlepšuje. Odchody autobusov sa nápadne priblížili k teórii cestovného poriadku a niektoré autobusy sú novšie a v lepšom stave, čo znamená, že sa môžete chytiť držadla bez toho, aby sa odtrhlo, nalomilo alebo nepríjemne vŕzgalo celú cestu. Rovnako viete vyjsť z autobusu normálne - teda už sa neotvára lôen jedna polovica dverí alebo len jedny z dvoch dverí (predné). Toto zlepšenie (znormalizovanie?) má však svoju cenu. Lístok zdražel o štyri koruny! Kde sú sľuby slovenskej vlády, že ceny sa po zavedení eura zvyšovať nebudú? Kde sú čierne listiny a pokuty? Ako sa dá z 18 Sk urobiť 70 centov? Žeby sa SAD-ke pokazila eurokalkulačka? (tá naša doma sa naozaj pokazila). Alebo páni z autobusovej dopravy chýbali na matematike, keď sme sa učili deliť?
Ilúzie o zlepšovaní slovenských autobusov sa rozplynu v Bratislave, keď sa chceme dostať z vlakovej stanice v Petržalke na hlavnú stanicu. Vlaky tam nepremávaju a z Petržalky sa do Popradu okolo obeda nedostanete. Môžete počkať do pol piatej alebo sa pokúsiť dôjsť na hlavnú stanicu. K zastávke MHD nás nasmeruje rakúsky (!!) sprievodca z nášho vlaku. V Petržalke na stanici totiž nie je nikto kompetentný, kto by nám bol schopný poradiť, ako sa tam dostať. Žiadne informácie, žiadne šípky a informačné tabule. Na zastávke pochopíme, prečonám sprievodca radil ísť pešo. Stojí tam veľké množstvo ľudí s kuframi, pretože majú zjavne podobný problém, ako my - z Petržalky sa nedostanete nikam, ale z Viedne môžete dôjsť len do Petržalky, lebo všetky vlaky na hlavnú stanicu zrušili kvôli nejakým prácam.
Príde autobus (vraj náhradná doprava za tie vlaky z Viedne na hlavnú bratislavskú stanicu), ktorý sa zo zastávky pohne prepchatý ľuďmi a kuframi. Počas cetsy sa hýbu a vŕzgajú stredné dvere, držia už len na vlásku (resp. na poslednej šrúbke).
Ďalej už ideme vlakom a dúfame, že to bude lepšie. Na bratislavskej hlavnej stanici musíme čakať ešte dve hodiny. Čakáreň je hore. Treba ísť po schodoch. Ale nie po pohyblivých, ako je to bežné prakticky na všetkých väčších ( a v podtstae aj menších) staniciach v zahraničí, ale kufre si musíte vyniesť pekne sami po obyčajných schodoch. Výťah sme nenašli. Sadneme si do čakárne, z ktorej nás ale po polhodine vyhodia (aspoň že slušne) - idú niečo vŕtať. Veríme, že vo vlaku sa už nič nemôže stať, ale to som asi len v zahraničí zabudla na slovenské rýchliky. Toaleta je zafajčená, v umývadle je popol, zato toaletného papiera niet. Ale čo je najhoršie - toaleta sa nedá zamknúť. Je nutné dvere držať jendou rukou, lebo asi po minúte sa tam niekto začne dobýjať. A to je rýchlik Bratislava - Košice. Potichu sa modlím, nech nikdy nie som nútená cestovať osobákom.
Nad tým, že na popradskej vlakovej stanici, ktorá je práve rekonštruovaná sú na informačnej tabuli v nemeckom texte dve chyby a jeden nesprávny preklad druhu vlaku, sa už vôbec nepozastavujem. Ani nad šoférom autobusu, ktorý ma vezie do Svitu a ktorému sa nepáčia dve päťcentovky (páni šoféri si nevšimli, že to už nie sú bezcenné haliere, ale že tá päťcentovka má hodnotu 1,50 Sk).
Myslím, že po ceste autobusom a vlakom na Slovensku by zahraničný návštevník určite už nič iné ani nečakal. Akosi mu to príde "normálne". Mimovoľne si spomeniem na radu rakúskeho sprievodcu v Bratislave, aby sme z Petržalky na hlavnú stanicu išli radšej pešo. Len z Bratislavy do Popradu to, žiaľ, nejde.
