Na Slovensku necestujte autobusom ani vlakom - choďte pešo

Svit, sobota 15:40. Čakám na nekrytej autobusovej stanici. Prší a dáždnik mi prevracia silný vietor. Skryť sa nie je kam - budovy niet a pod malým úzkym prístreškom (cca. 4 m2) sa rozložila skupinka hlučných, popíjajúcich spoluobčanov. Stojím tu už od pol štvrtej, ale po autobuse, ktorý mal ísť podľa teórie cestovného poriadku o 15:37 ani chýru ani slychu. Ďalší má prísť o 16:10, ale to je opäť len teória, ktorou sa netreba nechať oklamať. Aj to som sa naučila počas deviatich rokov, keď som bola nútená slovenskú autobusovú dopravu využívať každý deň (dvakrát), keďže som navštevovala gymnázium v Poprade. Ranný autobus mal vtedy chodiť o ....vlastne ani netuším, kedy mal oficiálne prichádzať, lebo v cestovnom poriadku boli autobusy tri - 6:47, 6:53 a 7:05. Z tých však chodil len ten jeden a síce v rozpätí medzi trištvrte na sedem a štvrť na osem. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, ktorý z troch oficiálnych autobusov to mal byť. Možno ani jeden a to, čo prichádzalo bol skôr nejaký kompromis, ktorý tieto tri autobusy nahradzoval. Alebo to záviselo od interpretácie šoféra - keď sa považoval za autobus 6:47, išiel niekedy okolo trištvrte, keď za ten 7:05, snažil sa dôjsť niekedy do štvrť na osem. Niekedy neprišiel vôbec a na druhý deň šofér s pokojom Angličana oznámil: "Autobus zamrzol." Ako prosím?!!
Noa tak tu čakám znova. Už dva roky študujem v Mníchove, od tohto som si akosi odvykla. Tesne pred štvrtou prichádza autobus. Svrbí ma jazyk, chcela by som sa šoféra opýtať, či to je ten autobus o 15:37 alebo ten, ktorý má prísť až o dvanásť minút, ale zahryznem si do jazyka. Je práve obdobie tesne pred zavedením eura (koniec roku 2008). Platím v slovenských korunách. Lístok stojí 18 Sk, dávam vodičovi mince - päťku, desiatku, dvojku a dva päťdesiathalierniky. Šofér vezme len mince a halierniky mi podáva so slovami: S tým mám čo robiť? To si nechaj!" Odpovedám protiotázkou: "A to nie sú peniaze?"

"Vidíš tu niečo také?" ukazuje mi on svoju pokladňu, kde nie je ani jeden päťdesiathaliernik."

Zaujímalo by ma, kedy som si s týmto arogantným človekom potykala. A ešte čo mu vadí na STÁLE PLATNÝCH minciach. To, že ešte platia, sa mu snažím vysvetliť, ale tento hrubý nevzdelanec to nevie a nechce pochopiť, tak to nechám tak. Už som raz videla, ako na iného vodiča "zaúčinkovalo" slušné vysvetľovanie. Vylepil spolužiakovi zaucho a vyhodil ho z autobusu. Nepáčila sa mu totiž jeho žiacka preukážka, napriek tomu, že bola platná. Keď na to spolužiak poukazoval, dostal. Od nejakého šoféra! Neuveriteľné!

Podobným incidentom sa vždy radšej vyhnem a preto už nič nevysvetľujem, ale tú korunu nezaplatím - cestujem do Popradu za 17 Sk. Lepšie pre mňa, ešte som aj ušetrila.

Napriek tomu mnou lomcuje zlosť a aj by som sa išla sťažovať, ale načo. Počas tých deviatich rokov sa mi nikdy nepodarilo dostať od tejto spoločnosti ani len ospravedlnenku do školy,keď neprišiel alebo meškal autobus. Našťastie to väčšina učiteľov chápala - veď sami dobre vedeli ako to (ne)funguje. A kým má táto spoločnosť monopol na dopravu, tak sa to ani nezmení. Sťažovať sa môžete, ale čo nemôžete, je vyhnúť sa cestovaniu autobusom. Jedine, ak máte auto, vodičský preukaz, chuť stáť v ranných a poobedňajších kolónach a potom zháňať nejaké to voľné parkovacie miesto a samozrejme peniaze na jeho zaplatenie ako aj na benzín.

Z Popradu sa vraciam opäť autobusom. Nepríjemný šofér vrčí takmer na každého cestujúceho: "Neprikladajte tú kartu!" Ľudia si totiž ešte celkom nezvykli na nový systém čipových kariet, ale spomenutý šofér to akosi nevie povedať slušným tónom, a tak sa len mračí a nahnevane hundre. Zavrie dvere a chystá sa odísť. K autobusu dobehne ešte jedna pani s tromi taškami a malým chlapcom, chceli by nastúpiť. Šofér na nich pozrie, dupne na plyn a odchádza - štyri minúty po šiestej a šesť minút pred oficiálnym časom z cestovného (ne)poriadku. Pani môže počkať - veď najbližší autobus ide o hodinu (teda, ak chcela ísť "len" do Svitu a nie do Liptovskej Tepličky, kde tento autobus ide, pretože v druhom prípade si počká do pol jedenástej.

Začiatkom jari prichádzam na Slovensko znova. Do Popradu cestujem niekoľkokrát a pomaly začínam mať pocit, že sa niečo zlepšuje. Odchody autobusov sa nápadne priblížili k teórii cestovného poriadku a niektoré autobusy sú novšie a v lepšom stave, čo znamená, že sa môžete chytiť držadla bez toho, aby sa odtrhlo, nalomilo alebo nepríjemne vŕzgalo celú cestu. Rovnako viete vyjsť z autobusu normálne - teda už sa neotvára lôen jedna polovica dverí alebo len jedny z dvoch dverí (predné). Toto zlepšenie (znormalizovanie?) má však svoju cenu. Lístok zdražel o štyri koruny! Kde sú sľuby slovenskej vlády, že ceny sa po zavedení eura zvyšovať nebudú? Kde sú čierne listiny a pokuty? Ako sa dá z 18 Sk urobiť 70 centov? Žeby sa SAD-ke pokazila eurokalkulačka? (tá naša doma sa naozaj pokazila). Alebo páni z autobusovej dopravy chýbali na matematike, keď sme sa učili deliť?

Ilúzie o zlepšovaní slovenských autobusov sa rozplynu v Bratislave, keď sa chceme dostať z vlakovej stanice v Petržalke na hlavnú stanicu. Vlaky tam nepremávaju a z Petržalky sa do Popradu okolo obeda nedostanete. Môžete počkať do pol piatej alebo sa pokúsiť dôjsť na hlavnú stanicu. K zastávke MHD nás nasmeruje rakúsky (!!) sprievodca z nášho vlaku. V Petržalke na stanici totiž nie je nikto kompetentný, kto by nám bol schopný poradiť, ako sa tam dostať. Žiadne informácie, žiadne šípky a informačné tabule. Na zastávke pochopíme, prečonám sprievodca radil ísť pešo. Stojí tam veľké množstvo ľudí s kuframi, pretože majú zjavne podobný problém, ako my - z Petržalky sa nedostanete nikam, ale z Viedne môžete dôjsť len do Petržalky, lebo všetky vlaky na hlavnú stanicu zrušili kvôli nejakým prácam.

Príde autobus (vraj náhradná doprava za tie vlaky z Viedne na hlavnú bratislavskú stanicu), ktorý sa zo zastávky pohne prepchatý ľuďmi a kuframi. Počas cetsy sa hýbu a vŕzgajú stredné dvere, držia už len na vlásku (resp. na poslednej šrúbke).

Ďalej už ideme vlakom a dúfame, že to bude lepšie. Na bratislavskej hlavnej stanici musíme čakať ešte dve hodiny. Čakáreň je hore. Treba ísť po schodoch. Ale nie po pohyblivých, ako je to bežné prakticky na všetkých väčších ( a v podtstae aj menších) staniciach v zahraničí, ale kufre si musíte vyniesť pekne sami po obyčajných schodoch. Výťah sme nenašli. Sadneme si do čakárne, z ktorej nás ale po polhodine vyhodia (aspoň že slušne) - idú niečo vŕtať. Veríme, že vo vlaku sa už nič nemôže stať, ale to som asi len v zahraničí zabudla na slovenské rýchliky. Toaleta je zafajčená, v umývadle je popol, zato toaletného papiera niet. Ale čo je najhoršie - toaleta sa nedá zamknúť. Je nutné dvere držať jendou rukou, lebo asi po minúte sa tam niekto začne dobýjať. A to je rýchlik Bratislava - Košice. Potichu sa modlím, nech nikdy nie som nútená cestovať osobákom.

Nad tým, že na popradskej vlakovej stanici, ktorá je práve rekonštruovaná sú na informačnej tabuli v nemeckom texte dve chyby a jeden nesprávny preklad druhu vlaku, sa už vôbec nepozastavujem. Ani nad šoférom autobusu, ktorý ma vezie do Svitu a ktorému sa nepáčia dve päťcentovky (páni šoféri si nevšimli, že to už nie sú bezcenné haliere, ale že tá päťcentovka má hodnotu 1,50 Sk).

Myslím, že po ceste autobusom a vlakom na Slovensku by zahraničný návštevník určite už nič iné ani nečakal. Akosi mu to príde "normálne". Mimovoľne si spomeniem na radu rakúskeho sprievodcu v Bratislave, aby sme z Petržalky na hlavnú stanicu išli radšej pešo. Len z Bratislavy do Popradu to, žiaľ, nejde.

Triedenie odpadu na Slovensku

Tak sa to stalo. Už aj na Slovensko došla kultúra separovania odpadu, pomyslel si nejeden ekologický aktivista, keď sa pred niekoľkými rokmi začali v našich mestách a obciach objavovať kontajnery na papier, plasty a sklo. Idylka ekologicky uvedomelej krajiny dostala novú dimenziu. Ešte pred pár rokmi nám EÚ vyčítala nedostatky v ochrane životného prostredia a teraz sa to údajne zlepšuje. Údajne je na Slovensku už len 346 obcí, ktoré netriedia odpad. Údajne do roku 2010 to bude povinné pre všetky obce (správa TASR, 15.11.2008). Údajne sa to aj podarí. A údajne boli "finančné prostriedky získané Recyklačným fondom poskytnuté na podporu separovaného zberu, zhodnocovania a spracovania odpadov vrátane podpory propagácie zhodnocovania odpadov, zabezpečovania informačných systémov na podporu zhodnocovania odpadov a podpory zameranej na vyhľadávanie a aplikáciu nových technológií zhodnocovania odpadov z určených komodít v súlade so zákonom o odpadoch." To všetko znie krásne, ale...

Ako to naozaj separujeme ten odpad? Tu môj zážitok z malého slovenského mesta pod Tatrami:

Kontajner na papier bol už týždeň preplnený a krabice a kopy papiera sa hromadili na parkovisku sídliska, kde kontajnery na papier, plasty a sklo stoja. Vietor ich rozfúkaval sem a tam. Aj ja som doma skladovala plnú tašku starého papiera - veď čítam noviny každý deň. Ale nebolo ho akosi kam vyhodiť a robiť si neporiadok pred vlastnou bytovkou predsa nebudem. V jedno ráno konečne prišlo smetiarske auto. Pozerala som sa naň z okna štvrtého poschodia a tešila sa, že moje staré noviny konečne vyhodím (nemám totiž rada, keď mám v izbe neporiadok). Smetiari podišli ku kontajnerom, pozbierali niekoľko krabíc, ktoré boli rozhádzané po okolí, hodili ich do kontajnera s žltým označením a nápisom "PLASTY" (!), nasadli a s autom odišli. A preto mám niekoľko otázok:

- Prišli po papier alebo po plasty?

a.) Ak prišli po papier, prečo nevysypali kontajner s papierom, ale vhodili niekoľko krabíc do kontajnera s plastami, ktorého obsah potom putoval (zrejme spolu s plastami, ktoré sa tam mohli nachádzať) do smetiarskeho auta?

b.) Ak prišli po plasty, prečo tam vsypali aj krabice a papier?

- Ak sa to chystali neskôr roztriediť, prečo nevysypali aj kontajner na papier, ktorý bol omnoho plnší?

- Ak sa to nechystali roztriediť, tak načo to potom triedime my, občania?

- Ak nevedia čítať a pomýlili si kontajner, tak prečo im to niekto nevysvetlí? Rozoznať žltú, zelenú a modrú farbu predsa nie je taký problém.

- Ak si len nekonali svoje povinnosti, kto ich za takúto lajdácku prácu platí?

- Alebo žeby sa to na Slovensku s tým triedením odpadov nemyslelo až tak vážne?

Ako to nakoniec dopadlo, bohužiaľ, neviem povedať, pretože som musela odísť späť do Mníchova, kde žijem a študujem skôr, ako sa technickým službám podarilo kontajner vysypať. Viem len toľko, že v meste, kde študujem sa to nestane - na odvoz jednotlivých odpadov sú presne určené dni, a keď je v utorok odvoz papiera, nezvyknú vysypávať kontajnery na plasty, vsypávať do nich krabice či papier alebo si (z pohodlnosti) "mýliť" farby a nápisy.

Že prečo sa tým zaoberať? Načo triediť odpad? Nie preto, že (vraj) 95 % Slovákov to považuje za dôležité a (vraj) až tri štvrtiny ten odpad skutočne (???) triedia. Ochrana životného prostredia pre mnohých žiaľ tiež nie je tým najpresvedčivejším argumentom, aj keď sa o tom veľa hovorí. Ale minimálne pragmatické hľadisko a síce, že také triedenie šetrí miesto na skládkach, kde sa potom môže uskladniť viac odpadu, by malo byť pochopiteľné aj pre tých najzarytejších antiekologistov. Nerada by som o pár mesiacov prišla a našla pod Tatrami malý Neapol.

Šialenstvo v supermarkete

Zavrela som okno. Pohľad do chladničky ma presvedčil, že nákupu potravín sa už nijako nevyhnem. Nič - jeden syr, ktorý som kúpila niekedy pred pol rokom, ale bála som sa ho otvoriť zo strachu pred biologickým zázrakom, ktorý by sa mi ukázal, jedna paštéka, ktorú som kúpila len preto, že bola práve zlacnená o tri koruny - ten humus aj tak nejem. Pobrala som sa teda znechutene do najbližšieho supermarketu, keďže aj posledný maličký obchodík so staručkou tetou predavačkou, ktorá osobne poznala osudy všetkých ľudí z ulice a aj posledná pekáreň na rohu, z ktorej predtým každé ráno voňali čerstvé rožky a chlieb bol z trhu vytlačené dravými koncernami, ktoré ponúkli výrobky za bezkonkurenčné ceny.

Už po ceste som premýšľala nad tou nenásytnou tlamou obrovskej príšery, do ktorej som mala v úmysle vojsť. Vedela som čo príde - tlačiace sa davy vrhajúce sa na každú zľavu ako svorka hladných vlkov, zrážky preplnených nákupných vozíkov, nervózni ľudia stojaci pri pokladni a nadávajúci na spomalené predavačky, kričiace deti pobehujúce sem a tam a neodbytne presviedčajúce rodičov, že tie cukríky alebo tá čokoláda sú úplne nevyhnutné pre ich ďalšie fungovanie. Rozbolela ma hlava. Na parkovisku ma takmer prevalcovalo monštrum pozostávajúce z nákupného vozíka a niečoho, čo sa nápadne podobalo na človeka, ale pohybovalo sa vpred nadľudskou rýchlosťou a vykrikovalo niečo o kurčatách za polovičnú cenu. Kým som vošla do supermarketu, prefrčalo okolo mňa asi päť závodných pretekárov, ktorí uháňali vpred priťahovaní neuveriteľnou silou nízkych cien.

Dnu bolo všetko podľa očakávania. Medzi gigantickými regálmi pobehovali drobnučké postavičky, ktoré vykrikovali, vážili, porovnávali, preberali, špekulovali, zrátavali, odrátavali, násobili a bezhlavo hádzali do košíka všetko, čo im prišlo pod ruku. káva, cukor, čaj, mlieko, múka, maslo, mrazená pizza aj prací prášok....čím väčšie balenie, tým lepšie. Potrebné i nepotrebné sa hromadilo v košíku. Veď keď už je na to taká fantastická zľava, tak to tu predsa nenecháme! Maslo z morských kvetov ochutené bylinkami z afrického pralesa, mäsovosójová zmes pokvapkamá sladkým jahodovým sirupom, niečo neidentifikovateľné skrývajúce sa pod tajuplným názvom Mearose de Conte Amicio Rato - známe i neznáme, veď koniec-koncov - v kuchyni sa môže zísť všeličo. A ľudia kupujú a kupujú, čo obchodníci vymýšľajú, akokoľvek nezmyselné sa to môže zdať. Čím viac chutnučkých E-čiek, čím nižšie náklady na výrobu, čím exotickejšie názvy a šokujúcejšie chute, čím väčšia reklama, tým väčšie zisky.

Prechádzala som obchodom, najskôr okolo ponuky konzervovaných potravín. Konzervujeme všeličo - fazuľu, hrach, zeleninu, ovocie, mäso, ryby, polievky, cestoviny, názory (tie samozrejme v ponuke neboli). I keď spočiatku som bola protikonzervová (a protikonzervatívna), a chcela som všetko kupovať zásadne čerstvé, v poslednom čase som si aj ja zvykla na konzervy - rýchle, lacné, čo si viac možno želať. Okrem toho, je jedno, či telu dám potrebnú dávku pesticídov, herbicídov, fungicídov a insekticídov v konzervovanej podobe spolu s chemikáliami, ktoré sa skrývajú pod tajuplným názvom konzervačné látky, alebo ich dodám v "čerstvej" podobe. Jedna prechádzka medzi regálmi a už aj tak neviem, či som v obchode alebo v chemickom labáku - uhličitan, kyselina, synergetiká, benzoan...

Alebo že by to bolo bojové pole? Neďaleko totiž zúrila krvavá bitka - predavačka priniesla veľkú debnu s kurčatami zlacnenými na polovicu, ani sa však nedostala k miestu, kde ich mala vyložiť. Zákazníci sa divoko vrhali na úbohé lacné sliepky a hádzali si ich do košíkov - jedna, dve, tri, štyri...trhali si ich z rúk, hádali sa o ne, potajme si ich kradli z vozíkov. A nevinné obete boja ležali ošklbané a mŕtve v pohrebných vozíkoch a čakali, kým ich zaplatia, odnesú domov, rozštvrtia, uvaria, upečú alebo vypražia.

Rýchlo som prešla okolo kurčiat a bojovníkov, nakúpila som pár vecí a predierala som sa medzi davmi ľudí, ktorí postávali pred horami potravín a zúfalo rozhadzovali rukami nevediac si vybrať z tridsiatich druhov syrov, rôznych odrôd vína a nespočetného množstva salám. S úsmevom som pozorovala rodičov, ktorí odparkovali svoje deti aj s nákupným vozíkom do niektorej rady pri pokladni, a potom ešte nesystematicky pobehovali po obchode a vracali sa s rukami naloženými hromadou tovaru, ktorý doma určite nevyhnutne potrebovali. Z maličkého lístočku so zoznamom toho, čo treba nakúpiť sa obyčajnou nevinnou prechádzkou medzi regálmi stal niekoľko desiatok centimetrov dlhý pokladničný blok.

Dlhé rady akoby nemali konca kraja, pri pokladni "maximálne desať položiek" bola rodinka, ktorá si svoj tridsaťpoložkový nákup rozdelila do troch vozíkov, keďže počet ľudí pri tejto pokladni bol najnižší. Po nekonečných minútach čakania, počas ktorých sa zákazníci s predavačkou hádali, či konzerva stojí 50 centov, ako to vraj stálo v nejakom letáku alebo 60, ako to ona nablokovala a počas ktorých deti plakali a ukazovali na sladkosti uložené zámerne rovno pred očami v rade stojacich, som zaplatila svoj jogurt, dva rožky a brokolicu a ponáhľala som sa zo supermarketu čo najrýchlejšie preč. A mám to za sebou! Konečne!