Šialenstvo v supermarkete

Zavrela som okno. Pohľad do chladničky ma presvedčil, že nákupu potravín sa už nijako nevyhnem. Nič - jeden syr, ktorý som kúpila niekedy pred pol rokom, ale bála som sa ho otvoriť zo strachu pred biologickým zázrakom, ktorý by sa mi ukázal, jedna paštéka, ktorú som kúpila len preto, že bola práve zlacnená o tri koruny - ten humus aj tak nejem. Pobrala som sa teda znechutene do najbližšieho supermarketu, keďže aj posledný maličký obchodík so staručkou tetou predavačkou, ktorá osobne poznala osudy všetkých ľudí z ulice a aj posledná pekáreň na rohu, z ktorej predtým každé ráno voňali čerstvé rožky a chlieb bol z trhu vytlačené dravými koncernami, ktoré ponúkli výrobky za bezkonkurenčné ceny.

Už po ceste som premýšľala nad tou nenásytnou tlamou obrovskej príšery, do ktorej som mala v úmysle vojsť. Vedela som čo príde - tlačiace sa davy vrhajúce sa na každú zľavu ako svorka hladných vlkov, zrážky preplnených nákupných vozíkov, nervózni ľudia stojaci pri pokladni a nadávajúci na spomalené predavačky, kričiace deti pobehujúce sem a tam a neodbytne presviedčajúce rodičov, že tie cukríky alebo tá čokoláda sú úplne nevyhnutné pre ich ďalšie fungovanie. Rozbolela ma hlava. Na parkovisku ma takmer prevalcovalo monštrum pozostávajúce z nákupného vozíka a niečoho, čo sa nápadne podobalo na človeka, ale pohybovalo sa vpred nadľudskou rýchlosťou a vykrikovalo niečo o kurčatách za polovičnú cenu. Kým som vošla do supermarketu, prefrčalo okolo mňa asi päť závodných pretekárov, ktorí uháňali vpred priťahovaní neuveriteľnou silou nízkych cien.

Dnu bolo všetko podľa očakávania. Medzi gigantickými regálmi pobehovali drobnučké postavičky, ktoré vykrikovali, vážili, porovnávali, preberali, špekulovali, zrátavali, odrátavali, násobili a bezhlavo hádzali do košíka všetko, čo im prišlo pod ruku. káva, cukor, čaj, mlieko, múka, maslo, mrazená pizza aj prací prášok....čím väčšie balenie, tým lepšie. Potrebné i nepotrebné sa hromadilo v košíku. Veď keď už je na to taká fantastická zľava, tak to tu predsa nenecháme! Maslo z morských kvetov ochutené bylinkami z afrického pralesa, mäsovosójová zmes pokvapkamá sladkým jahodovým sirupom, niečo neidentifikovateľné skrývajúce sa pod tajuplným názvom Mearose de Conte Amicio Rato - známe i neznáme, veď koniec-koncov - v kuchyni sa môže zísť všeličo. A ľudia kupujú a kupujú, čo obchodníci vymýšľajú, akokoľvek nezmyselné sa to môže zdať. Čím viac chutnučkých E-čiek, čím nižšie náklady na výrobu, čím exotickejšie názvy a šokujúcejšie chute, čím väčšia reklama, tým väčšie zisky.

Prechádzala som obchodom, najskôr okolo ponuky konzervovaných potravín. Konzervujeme všeličo - fazuľu, hrach, zeleninu, ovocie, mäso, ryby, polievky, cestoviny, názory (tie samozrejme v ponuke neboli). I keď spočiatku som bola protikonzervová (a protikonzervatívna), a chcela som všetko kupovať zásadne čerstvé, v poslednom čase som si aj ja zvykla na konzervy - rýchle, lacné, čo si viac možno želať. Okrem toho, je jedno, či telu dám potrebnú dávku pesticídov, herbicídov, fungicídov a insekticídov v konzervovanej podobe spolu s chemikáliami, ktoré sa skrývajú pod tajuplným názvom konzervačné látky, alebo ich dodám v "čerstvej" podobe. Jedna prechádzka medzi regálmi a už aj tak neviem, či som v obchode alebo v chemickom labáku - uhličitan, kyselina, synergetiká, benzoan...

Alebo že by to bolo bojové pole? Neďaleko totiž zúrila krvavá bitka - predavačka priniesla veľkú debnu s kurčatami zlacnenými na polovicu, ani sa však nedostala k miestu, kde ich mala vyložiť. Zákazníci sa divoko vrhali na úbohé lacné sliepky a hádzali si ich do košíkov - jedna, dve, tri, štyri...trhali si ich z rúk, hádali sa o ne, potajme si ich kradli z vozíkov. A nevinné obete boja ležali ošklbané a mŕtve v pohrebných vozíkoch a čakali, kým ich zaplatia, odnesú domov, rozštvrtia, uvaria, upečú alebo vypražia.

Rýchlo som prešla okolo kurčiat a bojovníkov, nakúpila som pár vecí a predierala som sa medzi davmi ľudí, ktorí postávali pred horami potravín a zúfalo rozhadzovali rukami nevediac si vybrať z tridsiatich druhov syrov, rôznych odrôd vína a nespočetného množstva salám. S úsmevom som pozorovala rodičov, ktorí odparkovali svoje deti aj s nákupným vozíkom do niektorej rady pri pokladni, a potom ešte nesystematicky pobehovali po obchode a vracali sa s rukami naloženými hromadou tovaru, ktorý doma určite nevyhnutne potrebovali. Z maličkého lístočku so zoznamom toho, čo treba nakúpiť sa obyčajnou nevinnou prechádzkou medzi regálmi stal niekoľko desiatok centimetrov dlhý pokladničný blok.

Dlhé rady akoby nemali konca kraja, pri pokladni "maximálne desať položiek" bola rodinka, ktorá si svoj tridsaťpoložkový nákup rozdelila do troch vozíkov, keďže počet ľudí pri tejto pokladni bol najnižší. Po nekonečných minútach čakania, počas ktorých sa zákazníci s predavačkou hádali, či konzerva stojí 50 centov, ako to vraj stálo v nejakom letáku alebo 60, ako to ona nablokovala a počas ktorých deti plakali a ukazovali na sladkosti uložené zámerne rovno pred očami v rade stojacich, som zaplatila svoj jogurt, dva rožky a brokolicu a ponáhľala som sa zo supermarketu čo najrýchlejšie preč. A mám to za sebou! Konečne!